Pozor na klamstvá a podvodníkov

Napísal Miro Veselý.

Na internete sa ľahko vytvára sociálna ale aj informačná bublina. Akonáhle v nejakej uviaznete, ťažšie sa z nej dostanete von. Bublina vás bude izolovať od reality. Poskytne vám skreslený obraz sveta a toto skreslenie si ani nemusíte uvedomiť.

Práve ste na internete našli informáciu, ktorú ste hľadali. Môže to vyzerať dobre. No ak nájdete nejaký článok, tak ten nemusel prejsť žiadnou kontrolou. Môže byť pravdivý. Môže obsahovať čiastočne nepresné informácie. Môže však byť aj zámerne lživý. Nie sme zvyknutí, že nám niekto môže zámerne servírovať lož, ktorá navyše vyzerá pomerne presvedčivo.

  • V tradičných médiách, ako televízia či noviny je viacstupňová kontrola. Redaktor i redakcia overujú pravdivosť každej správy. Nie je v záujme serióznych médií, aby publikovali chybné informácie. Preto sme si zvykli na pocit istoty. Keď sme donedávna natrafili na článok, nebývalo potrebné prácne si overovať, či sú informácie pravdivé. Zvyčajne boli.
  • Na internete však nájdete aj stránky, ktoré sú zámerne napísané nepravdivo. Naopak autori lživých webov tvrdia, že práve štandardné médiá sú cenzurované a zmanipulované. Čitateľ je zneistený. Kto vlastne hovorí pravdu? Neraz sa potom prikloní na nesprávnu stranu. Začne veriť klamárovi. Možno len preto, že klamár vie správy podať atraktívnejšie. „Brnkne“ na tú správnu strunu. Získa si najskôr dôveru čitateľov tým, že zdanlivo zastáva ich hodnoty. Od tej chvíle čitateľ bude dôverovať aj lživým správam a nebude príliš skúmať ich pravdivosť.

Weby, ktoré publikujú účelové lži sú pestré. Jedna sa venuje politike. Ďalšia „liečeniu“ pomocou čudných metód. Iná je zameraná proti očkovaniu. Niektoré sa venujú konšpiračným teóriám. Alebo odporúčajú čudný výživový štýl. Pestrá kytica nezmyselných webov. Keď sa však začnú blížiť voľby tak odrazu všetky tieto weby začnú brojiť proti „oficiálnym“ médiám. Jednotne podporia určitých kandidátov a strany. Zdanlivá tematická pestrosť tých webov je náhle preč. Odrazu používajú jednotný slovník, rovnaké vetné a myšlienkové spojenia. Až vtedy začnete tušiť, že ide o premyslenú a plánovanú propagandu. Ide o manipuláciu postojov verejnosti pomocou strategickej komunikácie.

Žiaľ, v poslednom čase je dosť ľudí, ktorí tomu naleteli. Mnohí už tejto propagande presvedčene veria. Potom sa podľa toho riadia aj vo volebných miestnostiach. Tak sa pomaly vynášajú k moci sily, ktoré by bez lží a manipulácií ostali tam, kde patria – na okraji spoločnosti.

Na nezmysloch sa dá výborne zarobiť!

Ak sa vám niektoré moje tvrdenia v tejto knihe nebudú pozdávať, skontrolujte si fakty. Netvrdím, že práve ja mám patent na pravdu. Ale to, čo tvrdím si môžete preveriť. Lenže kde? Na internete? Vyhľadávač by vám mohol podsunúť odpovede, ktoré len potvrdia to, čo ste chceli počuť.

Váš životný čas spolu s vašou pozornosťou sa stávajú tovarom. Ten sa potom predáva firmám ktoré za to radi zaplatia.

Mám rád počítače! Viem, aké majú výhody. Patrím ku generácii, ktorá už má za sebou veľa prvých pokusov, ako by to celé počítačovanie malo fungovať. Už tu bolo veľa hlučných začiatkov. Aj tichých koncov. Preto viem, že to, čo je dnes štandard už za pár rokov bude len históriou. Na ňu budú spomínať už len otravní starí dedkovia. A všetci sa budú čudovať, ako sme dnes vôbec mohli TAKTO žiť? Takže skôr, než začneme, dovoľte bleskovú deduškovskú rekapituláciu.

S počítačom som roky trávil 12 a viac hodín denne. Nie je to nič zdravé – riadne som pritom pribral. Ale to je iná téma, ktorú popisujem v knihe Jedálniček na chudnutie. Píšem to sem preto, aby ste mali predstavu, že viem, aké je časovo a zdravotne náročné venovať sa počítaču. Berte to, prosím, len ako upozornenie od človeka, ktorý už po skoro 30 rokoch skúseností s počítačmi a 20 rokmi na internete môže trocha bilancovať. Ak si z toho niečo pre seba zoberiete, dobré pre vás.

Prvé sociálne siete sme my dinosaury internetu absolvovali niekedy okolo roku 1994. To ešte nebol u nás internet takmer nikde. Už vtedy ale bežali čulé diskusné skupiny. Volalo sa to FIDO-net. Už vtedy sme si vyskúšali aké fajn je debatovať s desiatkami známych. Dlhé hodiny sedenia pri počítači. Na úkor spánku. Ako inak? Potom prišli prvé čierne unixové obrazovky s príkazovým riadkom pripojené na internet. To sa diskutovalo cez IRC. Neskôr cez ICQ. Cez e-mailové a neskôr internetové diskusné fóra. Potom prišlo Skype a neskôr Facebook a Messenger. Žiaden strach. Neskôr príde zas niečo iné a všetko, čo je dnes štandard bude zabudnuté.

Nejaký čas trvá, kým si človek uvedomí, čo má zmysel a čo je asi slepá ulička. S počítačmi ľudstvo len začína. Ešte s nimi nevieme pracovať. Aj keď sa s týmito debničkami stretávame len u nás asi 30 rokov, je to začiatok. Učíme sa. Ešte stále je často viac práce okolo toho, než s tým.

Očakávali sme, že počítače za nás spravia prácu a my budeme mať viac času. Že sa všetko uľahčí a zrýchli. No prax ukázala, že počítače prácu celkom ZMENILI. Pridali veľa nových možností. Takže času stále nie je nazvyš.

Pôvodná predstava o počítačoch bola: Ak som niečo robil 8 hodín, s počítačom to isté zvládnem za dve. No skutočnosť je iná: Tá pôvodná práca  stratila zmysel. Pribudli nové, fantastické možnosti! A teším sa z toho. Viete si predstaviť tie tváre kamarátov, keby som bol v roku 1980 povedal:

  • Doma v obývačke nahrám pesničku na zariadení, ktoré je v mnohom technologicky lepšie, než mali v štúdiu Beatles.
  • Pomocou malej placky vo vrecku môžem telefonovať s kým chcem. Trebárs z tatranskej magistrály cestou na Skalnaté pleso.
  • Tá vrecková placka filmuje lepšie, ako ktorákoľvek vtedajšia profesionálna štúdiová televízna kamera.
  • Tá placka mi do slúchadiel bude čítať knihu. Bez drôtov v slúchadlách.
  • Tej placke niečo poviem a ona ten príkaz pochopí a splní.
  • Doma budem mať počítač. Nie taký ten sálový na dierne štítky. Taký, na ktorom sa dá nastrihať video v profesionálnej kvalite. Alebo architekt môže narysovať čo potrebuje.
  • Budem sa po bratislavskom moste viezť v aute, ktoré nešoféruje človek. Samo správne jazdí po ceste.
  • Budem mať na rukách „hodinky“, ktoré vedia všeličo povedať. Kde presne som, ako rýchlo idem, koľko metrov som spravil výškový rozdiel…

Keby som to bol povedal, vysmiali by ma. Prečo? Pretože niečo také predsa nebolo možné. Nie v roku 1980. No a skúsme to kúsok posunúť. Ako by na takéto dnešné samozrejmosti reagovali ľudia pred sto-dvesto rokmi? Trebárs v roku 1820? To je ťažké predstaviť si. V tom čase sa ešte len začínala šíriť vtedy najnovšia technologická novinka: parný stroj. No a keby sme sa posunuli ešte pár sto rokov dozadu? Bojím sa rozmýšľať nahlas. Za také myšlienky by ma asi upálili. Čo tak opačný smer? Za posledných 30 rokov sa výpočtový výkon dostal na neuveriteľné možnosti. Kto odhadne, čo bude o 30 rokov? Aby to bolo primerane neuveriteľné?

V tejto knihe sa dozviete, čo sa aktuálne deje na internete. Odporúčam ju prečítať každému, kto má pocit, že “na internete je všetko” a že informácie stačí vygoogliť. Môže sa totiž stať, že si obraz sveta zložíte z chybných informácií. V tejto knihe sa naučíte, ako vnímať informácie na internete. Aj to, ako sa brániť závislosti do ktorej sa niektoré firmy aktívne snažia uvrhnúť svojich používateľov.